Deň zlomeného muža

Autor: Erik Nosáľ | 1.2.2018 o 15:37 | Karma článku: 2,12 | Prečítané:  564x

Existuje v tme svetlo, ktoré rozžiari deň? Určite áno. No niekedy je tma príliš hustá aby sa vyjasnila i keď by stačila len malá iskra..

6:15.. budík prebúdza do ďalšieho tmavého dňa. Aký je to pocit tešiť sa z nového rána? Aký je to pocit vstať z postele a tešiť sa do nového dňa? Aké to je vstať s úsmevom na perách?

Ďalší deň začal. Ďalší deň pre bludnú cestu zlomeného muža. Muža, ktorý ráno, ako ženy namaľujú si pred zrkadlom make-up, namaľuje si úsmev na tvár. Sprcha.. očistný prúd životodarnej vody. Aspoň na chvíľu zabudnúť na život, na to bezcieľne kráčanie svetom. Svetom bez citov. Svetom, na ktorom už ľudom nezáleží na nikom, necítia s ostatnými. Nevidia to utrpenie vôkol, oči plné sĺz, panuje neúcta. Všetci zahľadení do vnútra svojho jedinečného JA. Empatia, pokora, úcta, dobroprajnosť? Cudzie slová. Všíma si tie mŕtve tváre vytesané do kameňa. Maľuje si úsmev.

Nový človek vychádza z kúpeľne. Pripravený presvedčiť ostatných, že bolesť je pre neho pojem neznámy. Vždy usmiaty. Kto by si všimol jazvy na duši? Kto by si všimol každodenné bolesti srdca? Nikoho nezaujíma. Nik sa nepýta. Nik nepomôže. Ako by aj mohli, nevidia ďalej ako na špičku svojho nosa. Raňajky. Navlieka sa do šiat. Predpisových. Aby snáď nikoho nepohoršil. Ale kto určuje čo je trendové? Obliekať sa stále len tak ako spoločnosť uzná za vhodné. Obleky, kravaty, košele.. koľko zverstiev sa za nimi skrýva, a presa ich uprednostňujú. A z obyčajných ľudí majú strach.

Vychádza z dverí svojej izby, zo svojej skrýše kde ukrýva svoju bolesť, kde nik nevidí jeho myšlienky, utrpenie, ktorým prechádza. Nik nevidí to čo ho trápi, bolesť čo mu zviera srdce každý deň. Hlboký nádych, ide sa von. Ide sa na maškarný bál, do ktorého patrí. Falošné úsmevy. Masky. Každá iná a zároveň každá rovnaká. V tejto mozaike karikatúr na úprimnosť vidí pravé tváre. Vidí to naoko priateľstvo, vidí tú skrytú nenávisť, pokrytectvo, pózu, vidí ten klam. Pomalé kroky vedú ho do práce.

Otvára dvere kancelárie. Jednoliata, fádna práca. Okova na nohe človeka snažiaceho sa prežiť. Stereotyp nutný k prežitiu. Usadá za stôl. Pozerá z okna. Chcel by ujsť z tejto všednej reality. Stiesnený priestor kancelárie. Zapína počítač. Nové emaily. Bezpredmetné. Začína pracovať. Bezvýznamná práca tváriaca sa ako ten najlepší dar pre dnešný svet. Komu prospeje? Kto z jej výsledkov bude mať úžitok? Nik! Zásterka získania peňazí sa za ňou skrýva. Prichádza „prosba“ z vrchu. S úsmevom na tvári a povýšenectvom v zátiší . Treba splniť požiadavky, veď práve to je jeho práca, či nie? Vyhovieť v nevyhovujúcej práci. Úloha splnená.

Obed. Nadradenosť a povrchnosť dá sa krájať pri preberaní jedál. Stolovanie s falošnými. Jedom by si prichutili jedlá keby mohli. Aký kľud by nastal?! Ako sa to dá prežívať každý deň? Otázka bez odpovede. Ako je možné, že sú ľudia zoči voči najlepšími kamarátmi a za chrbtami dýky vrážajú si do chrbtov? Herci. Dosky znamenajúce svet. Alebo svet znamenajúci dosky? Divadlo svetových rozmerov. Dojedené. Chutné a výdatné.. aj s predstavením. Každý hrá svoju rolu, svoju životnú rolu. Nevedia, že on v nich vie čítať ako v knihe. Dobré pre neho. Alebo zlé? Jednoduchšie by žil, keby čítať nevedel.

Poobedná rutina začína. Káva, čaj. Kancelárska debata s kolegami. Riešenie zbytočných problémov. Problémov nemajúcich riešenie. Ale je potrebné vykonávať činnosť, také sú dnešné pravidlá. Tabuľky, čísla, výsledky. Má to všetko vlastne nejaký zmysel?

Dopracované. Späť na izbu. „Druhý domov“. Rozsvieti. Aj tak cíti tmu. Vkradla sa tam s ním. Štyri steny, nábytok, police, okno, dvere. Cela jeho pocitov. Prichádza verný spoločník, samota. Dlho nebol pre niekoho potrebný, dlho nebol žiadaný. Nevie čo je vrúcne objatie, bozk. Nevie aký je to pocit byť pre niekoho radosťou. Nevie čo je to láska. Ten pocit citovej náklonnosti.  Už nevie čo je to radosť, šťastie. Hľadá útek. Chce ísť niekam kde sa hlava dostane myšlienkami inam. Aspoň na chvíľu. Je rozhodnuté.

Divadlo. To ozajstné. To, ktoré má zabaviť a zbaviť útrap.. aspoň na moment, na večer. Kde sú herci platený za svoje stvárnenie falošných emócií. Nie je to tak aj v reálnom živote? Dvojhodinové vystúpenie z vlaku. Svetlo v strede tunela. Krátky čas. Úsmev na tvári nevydržal dlho. Návrat späť. Realita všedného dňa volá. Nedá sa odolať. Kolotoč prázdnych dní.

Večera, sprcha.. v posteli posledná nádej na útek. Kniha. Vymyslené príbehy vymyslených ľudí. Aspoň nerozmýšľa nad prázdnom, ktoré ho zviera, nad svojim životom. Venuje sa len príbehu. Nie na dlho. Unavené oči odmietajú prečítať ďalšie riadky. Lampa zhasína, oči sa zatvárajú. Zmocňuje sa ho úzkosť. Potlačí ju. Posledné myšlienky mu víria v hlave. Prečo je svet taký aký je? Ľudia sú blízko seba a pritom sú si takí vzdialení. Nik o druhom nič nevie. Ani nechce. Falošné správanie, falošné úsmevy, falošná náklonnosť. Nie som rovnaký ako oni? Ako sa vymaniť? Horí niekde plamienok nádeje? Kde zobrať silu?.. Tma. Spánok.

6:15.. budík prebúdza do ďalšieho tmavého dňa.. znovu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Kuzminová zachránila slovenskú povesť. Akú známku si dala Vlhová?

Prinášame hodnotenie slovenských športovcov na olympiáde v Pjongčangu.


Už ste čítali?